Volali ma bitkár (Boris Valábik, Marián Szűcs)

Volali ma bitkár

Keď Boris Valábik začal spolukomentovať ligové hokejové zápasy a robiť hokejového experta v štúdiu, vedela som o ňom toľko, čo jeho priateľka, keď sa zoznámili. Absolútne nič. Získal si ma svojou otvorenosťou, priamosťou a kritikou. Jeho názory boli založené na skúsenostiach. Preto keď vydal knihu, môj manžel si ju okamžite kúpil a som tomu veľmi rada.

hokejové rukavice pod stromček

Kniha Volali ma bitkár je otvorenou, veľmi úprimnou a miestami kritickou spoveďou bývalého hokejistu a hráča NHL Borisa Valábika. Jeho sľubnú kariéru predčasne ukončili mnohé zranenia. V NHL odohral 80 zápasov (Šatan-1050, Tatar-516, Chára-1493). Vrátil sa do Európy, kde ešte pôsobil doma na Slovensku. Následne odišiel do Kazachstanu, Anglicka a kariéru zavŕšil v Rakúsku. V súčasnosti pracuje v Športovom centre polície a je komentátorom a hokejovým expertom pre RTVS.

V knihe opisuje svoje hokejové začiatky doma a v juniorke v Kanade, draft a boj o miesto v prvom tíme. Hovorí o nesmiernom psychickom tlaku, ktorému sú hráči vystavení. O bolesti, zraneniach, sklamaní a neuveriteľnom odhodlaní a tvrdej drine, aby si splnil sen. Ale aj o ženách a sexe, nebezpečenstve v podobe tabletiek a alkoholu, o svojich mladíckych nerozvážnostiach s peniazmi. Podáva život hokejistu bez príkras a nebojí sa kritizovať, čo sa mu nepáči na slovenskom hokeji. Na druhú stranu sa však snaží slovenskému hokeju pomôcť a posunúť ho vpred.

Hokej bol pre mňa všetkým. Robil som ho preto, aby som sa dostal do NHL. A človek si počas jednej konverzácie uvedomí, že ten sen môže hodiť za hlavu a už sa mu nikdy nesplní.

Moje pocity a dojmy z knihy

Ako som na úvod písala, pán Valábik mi je veľmi sympatický, takže som sa do knihy pustila s chuťou. Je písaná jednoducho a výborne sa číta. Začínala som ju čítať so slzami v očiach a na konci knihy som už plakala. Nemohla som si pomôcť. Ako hokejový fanúšik mám možnosť vidieť len malú špičku z ľadovca, ktorý predstavuje život hokejistu. A hokejistov som vskutku vnímala veľmi stereotypne. Volali ma bitkár mi pripomenula, že aj oni sú len ľudia. Z mäsa a kostí, s problémami, bolesťami, sklamaniami, vnútornými bojmi, pochybnosťami a obavami. Na knihe najviac obdivujem jej úprimnosť a bezprostrednosť.

Pán Valábik popisuje bez obalu pozitívne aj negatívne stránky života hokejistu, svoje úspechy, ale tiež chyby a prešľapy, ktoré urobil. Berie ich ako fakt, nehodnotí. Proste to tak bolo, tak sa to stalo, tak to v danom momente cítil. Vyjadruje tiež svoj kritický názor na slovenský hokej bez stopy po horkosti, zatrpknutosti či odsudzovaní.

V niektorých chvíľach som sa veľmi vedela vžiť do jeho kože. Nespravodlivosť, bezdôvodné odsudzovanie, vyžadovanie automatického rešpektu od ľudí, ktorí očividne nevedia, čo robia, neschopnosť, arogancia. Na druhej strane z knihy vyžaruje silný zmysel pre to, čo je správne, tímový duch, ochota pomôcť, dobrosrdečnosť a veľkodušnosť a sebakritický pohľad na samého seba.

Uvedomujem si, že peniaze sú dôležité, ale nechcem zarábať toľko ako kedysi. Viem, čo so sebou prinášajú a ako človeka ovplyvňujú. Peniaze majú priniesť radosť. Ale ak mi neprinesie radosť dom alebo auto, je to zlé.

Aký je rozdiel medzi Borisom Valábikom, ktorý v NHL zarábal kopu peňazí, a dnešným? Tento mi je sympatickejší, lebo je normálnejší.

juniorský dres Borisa Valábika

Originálny názov: Volali ma bitkár
Počet strán: 268
Vydavateľstvo: Lindeni
Rok vydania: 2019
Ukážka: https://bit.ly/2P6ZXDY
Goodreads: https://www.goodreads.com/book/show/45840679-volali-ma-bitk-r
Foto: ja:)

Malá hokejová vsuvka

Tento rok sme sa s manželom spontánne rozhodli ísť na zápas MS v hokeji 2019 do Košíc na Švédsko-Fínsko. Do teraz, keď počujem o Švédsku, v hlave mi hučí švédsky fanúšik „SWEEEEEERJEEEEE!!!!“ (tak sa vyslovuje Swerige, ako som zistila). Naše miesta boli naľavo hore od televízneho štúdia RTVS len pár metrov vzdušnou čiarou. A ja som počas prvých 10 minút výborného zápasu dokázala pozerať len do toho štúdia, lebo tam sedel Boris Valábik a s ním Marcel Merčiak. Do dnes ľutujem, že som nenabrala odvahu, neprebehla na nižšiu tribúnu a cez prestávku si nevypýtala aspoň fotku. Ak dostanem druhú šancu, už nezaváham!!


P.S. ten zápas skončil v riadnom hracom čase remízou a nasledovalo predĺženie. My sme sa však ešte v ten deň vracali domov a potrebovali sme stihnúť autobus, tak sme po pár minútach predĺženia museli odísť. Vyšli sme pred štadión a odrazu sa ozval veľký hluk. Keď sme o minútu nastúpili do troleja, rádio v ňom nám len potvrdilo, že zápas skončil 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *